Ludwik Lejzer Zamenhof sa narodil 15. decembra 1859 v židovskej rodine v
poľskom meste Bialystok, ktoré bolo v tom čase súčasťou cárskeho Ruska.
S cudzími jazykmi sa stretával od detstva. Jeho otec Marko Zamenhof bol
učiteľom francúzštiny a nemčiny. Okrem týchto jazykov ovládal Ludwik
Zamenhof ešte poľštinu, ruštinu a židovský jidiš.
Tým, že vyrastal vo viacjazyčnom prostredí, sa často stretával aj s
konfliktami medzi Poliakmi, Nemcami, Rusmi či Židmi. Uvedomil si, že
nedorozumenia sú aj dôsledkom jazykových bariér. Aj preto v ňom už počas
gymnaziálneho štúdia dozrievala myšlienka vytvorenia univerzálneho
jazyka, ktorým by si dokázali ľudia lepšie porozumieť.
Aj napriek záujmu o filológiu odišiel na prianie otca študovať medicínu
do Moskvy. Po zavraždení ruského cára Alexandra II. v roku 1881 odišiel
do Varšavy, kde štúdium dokončil. Popritom sa venoval jazykom a rozvíjal
svoju predstavu univerzálneho medzinárodného jazyka. Okrem spomínaných
jazykov, s ktorými sa stretával od detstva, sa počas života naučil na
rôznych úrovniach ďalších osem jazykov, medzi nimi angličtinu,
hebrejčinu, španielčinu či taliančinu.
Vďaka finančnej pomoci svojho budúceho svokra vydal 26. júla 1887 prvú
učebnicu esperanta pod pseudonymom Doktoro Esperanto. Učebnica s názvom
"Lingvo internacia. Antauparolo kaj plena lernolibro" obsahovala
predhovor, 16 gramatických pravidiel, cvičebnicu, univerzálny slovník s
917 kmeňmi a niekoľko básní.
Táto prvá učebnica sa medzi priaznivcami esperanta nazýva aj Unua libro
(Prvá kniha). Podľa jeho pseudonymu Doktoro Esperanto získal nový jazyk
neskôr aj pomenovanie.
Zamenhof sa po vydaní učebnice zriekol akýchkoľvek autorských práv.
Nechcel byť považovaný za tvorcu nového jazyka, ale len za iniciátora.
Aj napriek tomu sa až do smrti venoval rozvoju esperanta. Predovšetkým
chcel, aby v novom jazyku vznikala aj umelecká literatúra.
Na Slovensku vyšla prvá učebnica esperanta v roku 1907. Zostavil ju lekár Albert Škarvan v spolupráci s ruskými esperantistami.
Viackrát bol Ludwik Lejzer Zamenhof nominovaný na Nobelovu cenu za mier,
ale ocenenie nezískal. Zomrel 14. apríla 1917 vo Varšave.
V roku 1889 začal v Norimbergu vychádzať prvý časopis v esperante La
Esperantisto a vznikol aj prvý klub esperanta. Prvý svetový kongres za
účasti 688 esperantistov sa uskutočnil v roku 1905 v Boulogne-sur-Mera a
v tom istom roku vyšla ďalšia zásadná kniha Fundamento de Esperanto.
Svetový esperantský zväz (Universala Esperanto-Asocio) založili v roku
1808. Ten oficiálne vzťahy s Organizáciou Spojených národov (OSN) pre
vzdelávanie, vedu a kultúru - UNESCO nadviazal v roku 1954.
UNESCO v roku 1985 vyzvalo členské štáty OSN, aby zaradilo esperanto do
svojich učebných osnov. V roku 2002 sprístupnili webovú stránku lernu! -
internetovú bezplatnú stránku na učenie sa esperanta. Prekladač Google
Translate pridal do zoznamu esperanto ako svoj 64. jazyk v roku 2012.
Esperanto je tiež jediným schváleným umelým liturgickým jazykom
katolíckej cirkvi. V roku 1924 bol jazyk uznaný aj ako jeden z
telegrafických jazykov a 31. októbra 2014 bolo esperanto zapísané na
zoznam Poľského nehmotného kultúrneho dedičstva.
Na Slovensku sa po prvý raz konal 101. Svetový kongres esperanta v
Nitre, v dňoch 23. - 30. júla 2016. Zúčastnilo sa ho 1300 esperantistov
zo 60 krajín sveta.